OdporúčameZaložiť web alebo e-shop
Prečítali sme pre Vás

Počas surfovania na internete som narazil na mnoho zaujímavých, zábavných, poučných článkov o erdeloch. Pokúsim sa ich sústrediť tu, na konci článku je vždy uvedený zdroj/autor aby nevznikol problém s autorskými právami a nikto si nemyslel, že si chcem autorstvo článkov privlastniť. Mohol som to urobiť aj jednoduchými odvolávkami na príslušnú web stránku, stalo sa mi však, že príslušná stránka prestala po určitom čase fungovať a zaujímavé čítanie bolo nenávratne stratené.

AIREDALE TERIÉR

 

Je veľmi málo ľudí, ktorí poznajú toto plemeno. Väčšina vie, že je to teriér, ale pre mnohých ľudí každý teriér je foxteriér. Táto neznalosť dosť pravdepodobne vychádza z toho, že na Slovensku je airedalov  veľmi málo (menej ako 100). Okrem toho ani nie sú v móde ako mnohé iné plemená, takže nehrozí ani ich premnoženie, čo je nakoniec  pozitívne. Rozhodla  som sa napísať niečo o tomto psovi, lebo ani informácií o ňom nie je tiež moc veľa. V niektorých knihách plemien psov nie je dokonca vôbec uvedený. Preto by som ho chcela priblížiť  tým, ktorí chcú vedieť niečo viac o jeho vzniku, histórii, povahe a štandarde.

 

Airedalský tereér je prezývaný aj „kráľ teriérov“ pre svoju veľkosť v porovnaní s ostatnými teriérmi. Svoje meno dostal podľa údolia rieky Aire v grófstve Yorkshire vo Veľkej Británii. Napriek všetkým obšírnym históriám o plemene platí ešte stále že tento najväčší z teriérov má doposiaľ nejasnú históriu. (čo sa týka plemien podieľajúcich sa na jeho vzniku) Je dosť možné, že ľudia v údolí rieky Aire, ktorí si priali teriéra často krížili svojho „Land teriéra“ s vydrárom, pretože ten je vynikajúci lovecký pes.
Ku vzniku airedala zrejme prispel svojím dielom aj starý „čierno – hnedý“ teriér. Reginald Knight, jeden z prvých chovateľov airedalov krížil pravdepodobne „Staroanglického“ teriéra s bulteriérmi a ich potomkov potom páril s vydrármi. Týchto miešancov“ krížil potom opätovne so „Staroanglickými“ teriérmi a bulteriérmi. Starý chovateľ vraj opakovane prikrížil do plemena Gordon setra, aby u teriéra vylepšil farbu, rovnako tak sa použila „čierno – hnedá“ kólia, aby sa u teriéra odsránilo ťažké a dlhé ucho vydrára.
 Ľudia však aj tak kládli menší dôraz na výzor psa, dôležitá bola jeho upotrebiteľnosť. Preto sa vyskytovali dlhí, relatívne krátkonohí psi, ale i takí, ktorí mali kohútikovú výšku cez 60 cm. Prevládajúca farba bola šedá so žltými znakmi, nezriedka sa vyskytovali veľké biele škvrny na hrudi a biele labky. Tieto nedostatky robili chovu síce veľké starosti, ale odolný teriér, ktorý disponoval veľkou inteligenciou a nebojácnosťou unožňoval tieto nedostatky prehliadať. Žiadaný bol všestranný pes, teda pes použiteľný pri love vodnej zveri, ale tiež dobrý pomocník pri love králikov. Farmár zasa vyžadoval od svojho psa, aby dával pozor na dobytok a strážil dvor usadlosti. Preto sa dočítame v jednej správe z  roku 1881: „Airedalský teriér je univerzálnym psom pracujúcej triedy v mestách a osadách ležiacich v údolí  rieky Aire... Používa sa na lov všetkých druhov vodnej zveri, je tiež ale obratným pomocníkom pytliaka okára, pretože na povel, bez toho aby vydal jediný         zvuk (takmer všade v Yorkshire sú polia obklopené kamennými stenami), vyrazí do kríkov okolo stien a vyháňa vovnútri ukryté zajace a králiky do nastavených sietí. Keď je tento pes vycvičený pre lov, nevyrovná sa mu žiadne plemeno, pretože hľadá pred puškou, naháňa a vystavuje zver, stratenú dohľadáva, ako i aportuje srstantú a pernatú zver bez toho aby ju kúsal, a na povel tiež štve, chytí a dlávi... Naháňa ovce a dobytok ako ovčiak, aportuje ako retriever, sliedi ako španiel, zabije jazveca a vydru, miluje vodu, potápa sa ako kačka a je ako ostrý, tak i poslušný.“ R. Strebel nebol vôbec nadšený, že sa „airedal“ objavil na kontinente. Videl v ňom predovšetkým nežiadúcu konkurenciu voči staronemeckému pinčovi (dnešnému strednému bradáčovi) a dával mu za vinu jeho ústup. Uznáva ale že „je to inak pekné a formou dokonalé zviera.“
Okrem poľovných  vlôh bola v  Nemecku a Rakúsku objavená jeho vhodnosť ako policajného psa, psa na odovzdávanie hlásenia a sanitárneho psa v armáde. Pred prvou svetovou vojnou bol prednostne používaný ako pracovný pes pre políciu a armádu. Medzi psami, ktorých Nemci zobrali so sebou, sa nachádzal určitý počet airedalských teriérov, ktorí sa zjavne osvedčili tak dobre, že potom boli v nemeckej a rakúskej armáde používaní už iba airedali. Psi boli prideľovaní na odovzdávanie správ plukom horských poľovníkov a čiastočne si ich jednotky chovali vo vlastných psincoch. Behom prvej svetovej vojny boli títo psi pužívaní nielen na odovzdávanie správ, ale boli tiež nasádzaní na vyhľadávanie ranených.
V súčasnosti sa airedal moc nevyužíva na poľovné účely a u nás to ani nie je povolené, kvôli jeho veľkosti. Vo Veľkej Británii je ale využívaný ako policajný pes rovnako ako tu nemecký ovčiak.
Airedal je veľmi bystrý pes, rád sa učí a potrebuje sa niečím neustále zamestnávať. Jeho zvláštnosťou je, že skúma situáciu až kým nie je spokojný. Je absolútny „mysliteľ“. Nie je na ňom skoro nič, čo sa nedá využiť, pokiaľ má jeho cvičiteľ obrovský talent na cvičenie. Takže to, že sa ťažko cvičí nie je pravda. Pri výcviku postupujeme rovnako ako pri ostatných služobných, ale ku jednotlivým cvikom musíme hľadať osobitý prístup, ktorý psa zaujme. Nemá dobrú odozvu na tvrdé metódy výcviku, chce nás robiť šťastnými, preto cvičí s veľkou radosťou, pokiaľ rozumie, čo sa od neho vyžaduje. Nebude dookola plniť jeden cvik, nie je robot a nevidí v tom žiadny význam. Preto s ním treba cvičiť formou hry. Akonáhle sme na airedala priveľmi tvdí, je apatický a povely  plní z donútenia, čo dá aj značne pocítiť svojou pomalosťou a mnohokrát aj ignoráciou. Stráca tým výraz a temperament teriéra.
Airedal bude ochraňovať svoju rodinu  na život a na smrť, ak to bude potrebné. Je veľmi trpezlivý k deťom, iba sa odsťahuje preč, keď ho unavuje roztopašná a búrlivá hra. Musí byť nebojácny, nikdy však nie agresívny. Je to pes veľmi upútaný na svojho pána, všade chce ísť s ním.

(Lucia Miksádova http://www.dogsk.sk/kynologia/revue/airedale09_02.htm)

AT a přivolání  

 

  Milí přátelé,

 rozhodla jsem se veřejně uvažovat o něčem, co asi k velkému přemýšlení není, o výchově psa, konkrétně o přivolání, ovladatelnosti. Jsem přesvědčena o tom, že když se zeptám jiných pejskařů na jejich názor na toto téma, všichni budou nechápavě a zároveň horlivě kývat, že bez výchovy, poslušnosti a ovladatelnosti to jaksi „nejde“. Bohužel jsem také přesvědčena o odpovědi při konkrétních otázkách: A má Váš pes přivolání? Je ovladatelný a poslušný?

 Na pejskařských akcích často vyslechnu různé – pro mě pouze rádoby - vtipné historky na téma : Co ten náš erdel tuhle zase vyvedl, utekl a nedal se chytit, honil tři hodiny zajíce, popral se sousedovic psem, atd. Pro mě přetlumočeno: Jak se nám ta naše výchova zase vyplatila. Když pak vyslechnu zakončení typu: Vždyť je to erdel, co bych chtěl/a? nebo Je mu teprve dva, tři, čtyři,...roky, až dozraje, začne poslouchat! jsem „u stropu“. Po 16 letech života s erdely vč. jejich výcviku vím, že není hloupých psů, ale je mnoho nevychovaných psů, kteří jsou přesným obrazem svého pána, jejich výchovy. Erdel rozhodně může být perfektně vychovaným a poslušným psem, teď nemluvím o výcviku, ale o základní výchově, kterou by měl projít každý pes od čivavy po vlkodava.

 Problémem číslo jedna je neuposlechnutí psa na přivolání. Přivolání je nejen základním cvikem poslušnosti, neboť, jak nám říkali na cvičišti: Nepřijde-li pes na přivolání, končíme s tréninkem, protože de facto není koho cvičit“, ale také nezbytnou součástí každodenního života se psem. Obzvlášť v dnešní době, kdy jsou psi pod drobnohledem, obstojí ve společnosti pouze lidé s vychovanými a bezproblémovými psy. Se psem, který přijde na mé zavolání, se vyhýbám problémům nejen s ostatními pejskaři, ale všeobecně s okolím vůbec. S neposlušným psem riskujeme různé nehody, např. kontakt s myslivcem, s agresivním psem, srážka s autem, apod., které mohou skončit i smrtí psa.

 Občas se mě noví majitelé štěňat ptají, kdy začínat s výcvikem, resp. výchovou psa. Speciálně majitelům AT říkám: Hned, jak si štěně přinesete domů. Samozřejmě jde o výchovu “miminka“, která musí být citlivá, zkrátka úměrná k věku: zacházet se štěnětem mírně, mile, hravě, nebýt skoupý na odměny, ale už teď důsledně. Pozor důsledně neznamená zle, tvrdě a bitím! Při práci s erdelem musíte o jeho dušičce, chování a reakcích přemýšlet, AT je totiž velmi inteligentní a nic nedělá nahodile a bezdůvodně. Každá jeho reakce má svůj důvod a původ. Erdel vás udrží v psychické kondici, mozek se nenudí.

 Nutno říct, že cvičit erdela je radost – je neustále v dobré náladě, je hravý a zvědavý, a tak velmi ocení vaše „divadelní představení“, kdy vámi projevená radost ze splněného cviku nezná mezí. K tomu všemu je erdel vždy při chutí, a tak s chutnou odměnou za práci je jeho horlivost bezmezná. Techniku nácviku přivolání vám poradí lecjaká kniha o základní výchově psa. Než se však uchýlíte k donucovacím metodách (např. na dlouhé šňůře), které jsou hlavně vhodné při napravování výchovy u starších zvířat, u štěňat raději vsaďte na hru. Při ní utužujete to základní, co musí mezi vámi a psíkem fungovat-vztah. Vztah plný důvěry, radosti, prostý bázně a s jasným postavením ve smečce.

 Jak si budete s pejskem hrát a zároveň tím cvičit přivolání je jen na vaší fantazii. Můžete se honit (samozřejmě honí pes Vás, nikoliv naopak), schovávat, předstírat ve chvíli, kdy je pes vzdálen, velký strach a ohrožení, provokovat hračkou, zkrátka dělejte cokoliv, co Vašeho pejska zaujme, přiláká, potěší. Vždy pak nezapomeňte na odměnu – ať je to bombasticky projevená radost, pohlazení, dobrůtka, nebo všechno dohromady. Musíte být pro svého psíka čitelní, aby vždy přesně pochopil, kdy vás potěšil a kdy naopak. A hlavně – teď se vracím k důležitosti vytvoření super vztahu se psem – důvod, proč mladý psík za vámi běží, je ten fakt, že jste zajímavější než okolí. Pes zkrátka musí být s vámi nejradši a dobrá odměna všechno jen podpoří.

Majitel svého psa přivolává v běžném životě několikrát denně na procházkách. Tím vlastně celý cvik stále propracovává k dokonalosti. Pro psa se stává logickou součástí života. I pes ví, že chce-li být na volno, musí poslouchat, nebo-li časem pochopí, jak to funguje naopak, že po neuposlechnutí, ho páníček upoutává na vodítko. Pro člověka je to jistota, pes to cítí jako trest.  Zde také může vzniknout začarovaný kruh – je-li pes nespolehlivý a nevychovaný, bývá často upoutaný. Je-li konečně puštěn z vodítka, jeho radost ze svobody nezná mezí a pes klidně riskuje trest za neposlušnost, protože každá minuta volna za to stojí. Páníček ztrácí nervy a psa opět raději upoutává. A tak pořád dokola. Děsí Vás tato představa? Není nic jednoduššího, začněte se svým štěňátkem ihned! Základem úspěchu je začít s výchovou štěněte co nejdřív, trénovat neustále, pilovat k dokonalosti, přemýšlet o reakcích psa, o svých chybách při výchově.

 Psa si člověk – obzvlášť v dnešní době – pořizuje pro radost, uvolnění, relax. Určitě s ním chce prožívat příjemné chvíle. Není nic horšího, než si znepříjemnit soužití se psem věčnými obavami, kdy mi zase uteče, s kým se zase dnes porve nebo zda nám dnes zajíci dají pokoj. Odcházet na procházku s žaludeční neurózou, prosit rodinu o svolení přítomnosti psa na výletě, na návštěvě, na dovolené s nejistým ujištěním ostatních, že vše proběhne bez potíží a ostudy – s takovými představami si asi nikdo z nás psa nepořizoval

 Přeji vám radostný a bezstarostný život s AT. Pamatujte, záleží jen na vás. Je to jako s dětmi – jak si je vychováte, kolik lásky, času a péče jim dáte, takové jsou a budou 

(Simona Hošková/ http://erdel.wz.cz)

Vytvorené službou WebLahko.sk  |  Nahlásiť protiprávny obsah!  |   Mapa stránok